Thomas, Deizmus, odvaha a Láska

Konečne je jar. Už na ňu nemusím len čakať, vidím ju v tulipánoch, narcisoch a v mojom milovanom Krajnom aj v rozkvitajúcej magnólii. Čakala som na ňu ako na spásu, pretože mám
zdravotné problémy, ktoré sú bez Slnka oveľa horšie.

Začala som jarou, lebo jar je krásna, je veselá a moje ďalšie úvahy možno veselé nebudú, ale možno budú krásne.

Posledné štyri mesiace som sa sústavne zaoberala Thomasom
Paineom. Znovuobjavila som ho začiatkom novembra, a odvtedy som sa mu
sústavne venovala. Celý december som trávila s ním. Popravde, ľahšie sa mi
uvažuje nad tým čo chcem písať, ako sa mi to píše. Ide o Thomasa
a o to, čo pre mňa tento človek znamená. Dneska nejdem rozoberať jeho
skutky, hrdinstvá, ale jeho odvahu a to, prečo je pre mňa vzorom a v čom je pre mňa vzorom.

Posledný týždeň môjho života je hrozný a ja si ani
neviem predstaviť, čo budem robiť v utorok ráno. Verím v Boha, znova
som v Neho uverila, a predsa Ho nevolám na pomoc, nevravím Mu, aby to
dobre skončilo, jediné o čo Ho prosím je, aby som mala odvahu čeliť tomu,
čo príde. Znova som v Neho uverila na základe toho, čo Thomas napísal
a čo Thomas žil. On považoval prosby smerované k Bohu za Jeho urážku
a ja s tým súhlasím. Boh sa o moje vnútornosti nezaujíma.
Stanovil určité zákony. A tak mi zostáva len veriť, že sa zachovám
hrdinsky, statočne, nech to bude v utorok ráno akékoľvek. Pretože pozerám
na fotografiu toho muža, ktorý toľké dokázal, toľké obetoval a predsa
nemal z toho nič, iba ak dobrý pocit a teda mal všetko čo bolo treba.

Thomasa Painea nosím v práci na pichačke spolu
s fotografiou mojej prababičky Aničky a celé toto peklo, ktoré už
trvá osem dní, sa pohľadom na nich dvoch utešujem a v duchu si
pripomínam, čím si obaja prešli a predsa zachovali statočnosť. Hoci
babička bola luteránka a Paine Deista, sú mi obaja veľkými morálnymi
vzormi.

Ako Deistu sa ma môže niekto spýtať, akú len útechu mi môže
spôsobovať viera v Boha, ktorý nezasahuje do života človeka. A ja
odpovedám, že veľkú, pretože verím, že On mi dal schopnosti a dar
rozlíšiť, čo môžem zmeniť sama a rozvahu pochopiť čo nemôžem zmeniť
a silu a odvahu niesť to. Teraz som v situácii v akej som v živote nebola, ale hovorím si, ak si dievča zlaté prežila rok 2008, kedy si stratila úplne všetko, aby si postupne našla oveľa viac, tak prežiješ aj toto. Nie, nemôžeš zmeniť to, čo sa už zrejme stalo, ale môžeš sa na to pozrieť
nejakým spôsobom, hoci to bude bolieť. Nech ti je Thomas vzorom, pretože tvrdíš
že je, že ťa inšpiruje, tak teraz ukáž, ako až ťa inšpiruje. A uvedom si,
že Thomas nielen veril v Boha. On Ho miloval. Keby v Neho iba veril,
nikdy by nespravil to, čo spravil. Za jeho činmi bola Láska k Nemu.

Bože, kiež by Ona bola aj za mojou odvahou v utorok ráno a potom po zvyšok života. Kiež by
som mala Thomasovu odvahu vtedy keď mu zomreli.... a potom keď musel.... a potom keď si uvedomil, že ho zradili... a potom keď videl ten nevďak... a potom keď umieral.... a veľakráť predtým keď... a potom keď zasa...

A nech sa nikto nepýta, akú má Deista vo svojej viere útechu. Obrovskú. Deista, ktorý považuje Lásku, schopnosť millovať za vrcholné dielo Stvoriteľa, má predsa v Nej Jeho samotného, má všetko a ešte veľa vecí navyše.