Thomas Paine - Muž, ktorý premohol svet

13.02.2018

Paine ako Hrdina. Aj o ňom platí, že premohol svet. Veľakrát. Rada by som pripomenula určité momenty z jeho života. Inak povedané, jeho konanie či reakcie vo chvíľach, kedy by sa väčšina ľudstva vzdala - a to nielen svojich ideálov, ale aj cti, mena, všetkého. Toľkokrát v jeho živote sa zachoval tak, že len otvorím ústa, zatajím dych a závidím, v dobrom závidím jeho odvahu, odhodlanie a neskutočnú vernosť svojim ideálom.

Thomas Paine pochádzal z tak chudobných pomerov, až sa čudujem, že veril v nejakú možnú zmenu. Vedel však, že v jeho rodnom Anglicku sa jej nikdy nedočká.

Tridsaťsedem rokov hladu, nepochopenia, trápenia a osobných tragédií bolo pretransformovaných do nádejí začať za oceánom nanovo. 30. novembra 1774 prichádza do Philadelphie, ako inak - do kvakerského mesta. No, Paine prichádza. Musia ho vlastne vyniesť z lode; vyzdvihne si ho Franklinov priateľ a lekár a dáva ho dokopy. Stane sa editorom časopisu. Akoby konečne našiel sám seba. Potom to už ide, Common sense, Crisis. Nie všetko po roku 1774 bolo takto pekné.

Hneď v úvode svojho nového začiatku sa mohol stať bohatším, ale vzdal sa akéhokoľvek výnosu z predaja jeho prác. Druhý by sa napakoval a niekde odpočíval hore pupkom. Aj Kenneth Griffith vo svojom dokumente "The most valuable Englishman ever Thomas Paine" konštatuje, že "Tom Paine, si lepší človek ako ja." Griffith, sám spisovateľ, sa porovnal s Paineom a takto to zhodnotil.

Ako jediný Otec Zakladateľ bojuje aj na bojisku, aj perom. Nesedí kdesi za oknom, v teple, ale v čase najvyššieho zúfalstva a beznádeje píše v noci svoju prvú Krízu, miesto písacieho stolíka má vojenský bubon, miesto lampy má vatru. Presne ako to zachytáva jeho socha v Morristowne v New Jersey. Je autorom bestsellerov, ale nie je súčasťou bohatého establishmentu, nie je bohatý plantážnik a otrokár. Je to remeselníček z malej dediny, kde videl veľa zlého. V Thedforde býval neďaleko šibenice a vo Philadelphii zasa pri trhu s otrokmi. Hrozná predstava, no napriek tomu veril v dobro a konal ho. Tu ho potrebujú a on mení svet. S perom, bubnom a vatrou.

Po založení USA je sklamaný, že sa nestalo všetko podľa jeho predstáv. Mňa osobne by zaujímalo, o čom sa dokázal, a hlavne ako, baviť s bohatým a vzdelaným Thomasom Jeffersonom. Ako asi preberali tému Boha, otrokárstva a tak celkove, ako sa vôbec spolu dvaja Tomovia, ako ich volali, rozprávali. Nemám pochybností o tom, že v čase po vzniku USA obaja Thomasovia voči sebe prechovávali vrúcne city. Jefferson si praje Paineovu miniatúru a je nadšený z presnej podoby Painea na nej. Toto sú stále šťastné chvíle Thomasa Painea.

Odchádza do Anglicka navštíviť rodičov a postaviť svoj most. Dovolí si kladne hodnotiť Francúzsku revolúciu a čuduj sa svete, dovolí si, niktoš jeden, vydať Práva človeka. Dovolí si diskutovať s Burkeom, oponovať mu a je odsúdený na trest smrti. Následne uteká do Francúzska. A tu sa začínajú jeho skutočné hrdinstvá, kedy nezradil ani raz svoje princípy, ani Boha, v ktorého veril... a tým pre mňa premohol svet.

Kenneth Griffith dobre zahrá scénu beznádeje, nedorozumenia, ale aj lásky a odhodlania, kedy má Paine svoj prejav za pomoci tlmočníka, aby nepopravili Ľudovíta 16. Je obvinený, že je kresťan - kvaker a že preto nemôže mať k celej záležitosti dobrý úsudok. Paine ohrozuje svoj vlastný život, aby zachránil život kráľa, hoci monarchiu zo srdca nenávidí. Zúfalo sa pozerá na jednu i druhú stranu, kým rozvášnený dav kričí, aby kráľa zabili. Ide predsa o toho istého človeka, ktorý dakedy USA pomohol a teda mal by tam dostať azyl.

Kritizuje hromadné vraždenie katolíckych kňazov. Robespierre vyčíňa ako blázon a Paineovi osobní priatelia postupne strácajú pod gilotínou hlavu. Na pár týždňov prepadne bezmocnosti a zúfalstvu a utápa sa v alkohole. Postupne zavraždia všetkých, ktorých miloval, všetkých, s ktorými zdieľal svoje radosti aj starosti. To, že sa k tomuto krátkemu pitiu neskôr prizná, spôsobí, že nálepky alkoholika sa už nikdy nezbaví, hoci viac nepije. Priznám sa, neviem čo by som robila, keby pred mojimi očami stínali hlavy tých, ktorých by som milovala, ale minimálne by som sa opíjala do nemoty. Nemáme mu čo odpúšťať, naopak, ja žasnem, že zmobilizoval svoje sily a uvedomil si, koho miluje najviac na svete - Stvoriteľa. S alkoholom mu nijakú službu nepreukáže. Má máličko času, cíti, že musí rýchle písať, aby bojoval proti dvom veciam - ateizmu a náboženskému fanatizmu. Chytá sa svojho magického pera a napíše svoje Vyznanie Najvyššiemu. Je spokojný. Pol hodinu po dopísaní prvej časti Veku rozumu ho zatknú a odvedú do väzenia, kde 11 mesiacov trpí tým, že každú chvíľu ho môžu vziať pod gilotínu. Z USA žiadna pomoc nepríde; zradia ho vlastne všetci, ktorým veril, najmä však Washington, ktorý je zaneprázdnený mimo iného aj vraždením Indiánov, takže na nejakého chudáka z Anglicka, ktorý bojoval zbraňou aj perom po jeho boku, si ani nezmyslí. Guvernér Morris čaká, kedy Paine vo väzení buď zomrie alebo bude konečne popravený. Je nahradený Monroem, ktorý polomŕtveho Painea vezme k sebe a postaví ho na nohy. Paineovi sa stratené zdravie už nikdy nenavráti. Napriek všetkej tej prežitej hrôze zakladá Deistické spoločenstvo a môže konečne verejne vyznávať svoju vieru, ktorú neskrýval. Avšak aké hrozné museli byť tie dlhé mesiace, a predsa tam písal druhú časť Veku rozumu a hlavne, nezbláznil sa zo všetkej tej smrti naokolo, ani zo zrady tých za veľkou mlákou. K tomu treba uznať jeho odvahu napísať otvorený list Washingtonovi, v ktorom mu pekne vyspieval.

Paine mal ako jediný Deista svojho času odvahu verejne
vyznať svoju vieru. Ethan Allen síce svoju prácu o deizme publikoval skôr
ako Paine, ale nebola takého rozsahu a významu, no prvenstvo a odvahu mu
nemožno poprieť. Všetky internetové debaty typu, či boli Otcovia Zakladatelia
kresťania, Deisti alebo ja neviem čo všetko, mi prídu ako smiešne. Mne je to
osobne jedno, ja som Slovenka, a preto ma netrápi, v čo veril otrokár
Jefferson, vrah Indiánov Washington či federalista John Adams, ktorý
vyžadoval, aby ho oslovovali Veličenstvo. Pre mňa je určujúce, že Paine mal
odvahu verejne vyznať, že verí v úplne iného Boha ako je ten v Biblii,
kým ostatní sa vyjadrovali tak nejasne, že sa ani po dvesto rokoch nevie prísť
na to, čomu verili a čomu neverili. Paineove áno bolo určite áno a jeho
nie bolo určite nie. Hlboko veriaci Deista Paine verejne písal o kráse deizmu,
kde môžete spojiť srdce a rozum, a touto vierou celý život žil. Má za
to môj neskonalý obdiv.

Federalisti ho nenávidia a po jeho návrate do USA ho ničia ako môžu. Ale nezničia ho. Nemôžu ho zničiť. Zo svojich názorov nezmení žiadny, hlavne nie na Toho, ktorého miloval najviac a na práva človeka. Nenávidia ho za jeho života, nenávidia ho po smrti.

Keď si predstavím Thomasa Painea, muža okolo sedemdesiatky, so zničeným zdravím, ale predsa odhodlaným nepoľaviť, teší ma, že ho poznám. Skláňam sa pred jeho odvahou a veľkosťou, jeho láskou a vierou.

Aj dneska sa dočítate, že Paine zomrel bez akéhokoľvek majetku,
v totálnej biede, odkázaný na pomoc druhých. Nie je to tak. Ani Dawkins si
nedal námahu zistiť, ako sa veci mali a do svojej knihy God delusion znova
napísal túto lož. Paine mal majetok, ktorý postupne predával, aby mal
z čoho žiť, za svoje literárne diela nebral žiadne peniaze. Časť majetku ale chcel odkázať vo svojej vôli blízkym ľuďom, najmä však rodine
Bonevillovcov. Živil ich po príchode do USA a deťom platil školu. Keby bol
všetok svoj majetok predal a keby bol zinkasoval za 18. vydaní Veku rozumu
peniaze, zomrel by ako boháč. Toto nikde nenapíšu. Nenapíšu o jeho
veľkosti, že žil skromne, aby mali ostatní, ale napíšu, že nemal nič. Dawkins
je v mojich očiach nula a vždy bude. Priživí sa a zopakuje veci, ktoré Paine napísal dávno pradávno pred ním. Pre mňa je Paine veľký práve preto, že sa rozhodol stráviť posledné mesiace svojho života v pomeroch, v ktorých vyrástol a strávil prvých 37 rokov života, aby sa mali druhí dobre. Ak sa totiž napíše A, nech sa napíše aj B. Dawkins píše knihy, aby zbohatol, Paine ich písal, aby na duchu zbohatlo ľudstvo a tak niet o čom viac diskutovať.

Ak nestačila jedna lož, vymysleli si druhú. Napriek tomu, mal okruh svojich priateľov a obdivovateľov. Nie je pravda, ako sa píše na internete, že zomrel opustený a v zabudnutí. Do poslednej chvíle o sebe dáva vedieť, do poslednej chvíle bojuje proti fanatizmu. Aká to musela byť odvaha, keď napísal svoj článok proti apoštolovi Paulovi a jeho predestinácii, ako svojím perom bojuje za svojho Stvoriteľa a chráni jeho česť - pol roka pred smrťou, zrejme s Parkinsonom a už na smrteľnej posteli, lebo v tom čase píše aj svoju vôľu. Na smrteľnej posteli znova prejavil svoju odvahu a vzdoroval všetkým, ktorí mu prišli znepríjemňovať posledné chvíle života. Ani vtedy svojho Milovaného nezradil.

Thomas Paine je pre mňa veľkým morálnym vzorom. Áno, bol prchký a ťažko znášal, ak mu niekto odporoval, lenže v čom mu odporovali? V právach, v tých, ktoré teraz prijímame ako samozrejmosť. Narodil sa minimálne sto rokov pred dobou, kedy by ho viacerí pochopili. Mne však stačí, že ho chápem ja. Thomas Paine je moje Slnko za mrakmi, je mojím Svetlom na konci tunela, je mojím Dažďom po horúcom dni, mojím potešením a inšpiráciou. Napriek tomu, že vydýchol takmer 176 rokov pred mojím narodením.

Kenneth Griffith začína svoj dokument slovami, že ľudia väčšinou nie sú verní ani sebe samým, nieto ešte nejakým princípom, ale Thomas Paine bol verný aj sebe aj princípom, až do jeho horkého konca. Horkého z nášho pohľadu, ja si však myslím, že Paine umieral so sebou spokojný. A mal na to veľa dôvodov.

© 2018.
Vytvorené službou Webnode
Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky